Kapitola 1: Ja

"Štastný nový rok" ozývali sa výkriky. "Wuhúú, štastný nový rok 1999". Áno, môj príbeh začina v roku 1999. Konkrétne v Moskwe. Nie síce na silvestra, ale o niečo neskôr.
Konkrétne dvadsiateho tretieho júna. Vtedy som sa narodil. Malé troj kilové stvorenie z pár chlpmi na hlave. "Ahoj Carl" ozval sa neznámy hlas. "Gratulujem vám, je to chlapček"
prišiel nejaký týpek v bielom munďuri s velkými nožnicami. "Wuaaa, wuaaa" začal som plakať. Nech sa mi nečuduju, vidieť cudzieho chlapa s velkými nožnicami s ktorími by vás ohrozoval, tiež
by ste plakali. "CVAK" ozvalo sa. Ani som nevnimal čo sa stalo. Len sa mi chcelo spať, tak som zavrel oči. Celkovo sa moj život točil
okolo spánku.
Ani som sa nenazdal a bum.
Oslavoval som svoje šieste narodeniny. Čakali sme len na otca kým sa vrati z práce. Ja som ani tak nečakal na neho ale na ten darček ktorý mi mal priniesť. Mama mi nechcela povedať čo to je.
Ale tak v duchu som rozmyšlal "Čo ak to je futbalová lopta? Alebo ešte lepšie, nová Playstation jednička." Vtom ma v mojich myšlienkach prerušil mamin plač. "Mama, čo deje?" spýtal som sa.
Povedala mi že sa nič nedeje, avšak som tomu neveril. Nikdy pred tým som ju nevidel v takom stave, nikdy neplakala tak ako teraz. Pritúlil som sa k nej a objal ju.
Trošku ju to upokojilo ale stale bola smutná, a ja som nechápal prečo. "Spravil som niečo zlé? Nebude to tým že som na obed vyhádzal všetku mrkvu z polievky?". Došiel večer a mne bolo divné prečo ešte otec neprišiel s práce.
Veď mal byť doma už o tretej a mal mi priniesť moje playstation!. Započul som zvuk z telky. Bola to moja oblúbená show Večerniček. Ale ten začinal predsa o siedmej večer. To znamená že sa otec
už 4 hodiny nevratil domov?. Prišiel som za mamou, ale len čo som spomenul otca tak sa rozplakala. Pochopil som že sa snim niečo stalo a rozplakal sa tiež. Týždeň na to mal pohreb.
Prichádzali sme k rakvy aby sme sa snim rozlučili. Ako som ho videl bezvládne ležať hneď som vyskočil na rakvu a začal ho obímať. "Prepáč mi ocko že som nezjedol tu mrkvu!. Nechcem žiadny Playstation chcem aby
si sa vratil!." začal som tam vrieskať a moju mamu to len viac rozplakalo. Teta Betka a Strýko Vlodimir ma z neho dali dole a povedali mi že aj keď som ho mal rád tak také veci sa nerobia.
Prišiel som naposledy k ockovi a dal mu pusu na tvár. Skloním hlavu a prichadzam za mojou matkou ktoru chytám za ruku, dávam hlavu hore a pozerám kolko ľudí prišlo. Desať, dvadsať, štyridsať.
Tolko neznámych tvári sa prišlo rozlučiť s mojim ockom. V živote som ich nevidel a ani ich nepoznam, ale vyzerá to tak že oni sa s ocom poznali velmi dobre. Každy jeden z nich priniesol ružičku ktorú
mu položil vedla truhly. Nechápal som tomu prečo nosia kvety, keď tie za niaky čas aj tak zhniju. Nemali by mu dať niečo čo ich bude ockovi pripomínať naveky a nie len na niaky čas?. Sklonil som hlavu a vtom som si uvedomil že v rukách držim svojho plyšoveho slona. Mal som ho už od malička, vždy mi pomáhal keď mi bolo smutno. Len som ho stlačil a hneď mi bolo lepšie. Čo ak ockovi bude smutno
a budeme mu chýbať?. Rozbehol som sa k truhle a na poslednú chvílu tam vhodil plyšového slona. "Zbohom Džou Džou, zbohom ocko" povedal som a zakíval. Mama ma chytila za ruku a zo slzami v očiach
ma dala do auta, zapla mi pás a vyrazili sme domov.

Kapitola 2: Stahovanie

Crrrn, Crrrn. Ozval sa školsky zvonček. Končila nám posledná hodina a začinalo leto. Všade svietilo slnko, povedal by som že to bol dokonca najteplejši deň v Rusku. Nastúpil som k mame do auta ktorá ma čakala každy deň pred školou a odviezla ma domov. Tento krát to bolo inakšie. Zastali sme na križovtke a zatočili sme do prava. Začal som sa smiať a hovorim "Mami zatočila si zle, mala si predsa zatočiť do lava". Nevnimala. Povedal som si že asi ide na poštu alebo sa niekde zastavi a pojdeme domov. Nebral som to niak vážne až dokial som nevidel cedulu. "Moskowské Letisko".
Pozrel som na mamu ktorá mi hneď povedala. Už nebývame na lavej strane, stahujeme sa. Skoro ma porazilo. Len tak mi oznámi že sa stahujeme, "Veď len teraz som mal 15, našiel som si tu kamaratov
ako sa možeme stahovať? Nikam nejdem, vraciam sa domov" odvetil som. "My už tu domov nemáme" povedala mi mama. Pozrel som sa za seba a vtom uvidim ako celý čas za nami ide mále nákladné auto z
nápisom "STAHOVACIE SLUŽBY". Zamračil som sa a celú cestu až na letisko som sa na mamu ani len nepozrel. Čakáme na letisku a ja sa len prizerám ako nakladajú moje veci do lietadla. "Vaše lietadlo
je nachystané madam" prišla letuška a skludnim hlasom oznámila mame. Odviedla nás až na mostík ktorým sme prešli do lietadla.
Celé lietadlo sme mali pre seba. Nikde nikdo. Len ja, mama, dvaja piloti a par letušiek. Asi vám už možem prezradiť že sme nemali zrovna málo penazí a preto ma naštvalo keď mi mama povedala že sa ruska z prekrásnej krajiny stahujeme do Ameriky. Ozbrojené gangy, vykrádačky za každým rohom, policajná brutalita. To u nás nebolo.....no dobre raz za čas sa niečo také vyskitlo ale v amerike to ludia preživaju každý deň. Prečo prave Amerika. Čo také Španielsko, Česko alebo
Maďar.... Teda Slovensko. V tom ma mama prerušila stým ževraj sa mi tam bude páčiť, že nám kúpila velký dom, že si tam našla prácu a mne dobrú školu. "Vážený cestujucí, prosím pripútajte si pásy
o malú chviločku budeme pristávať v Chicagu" ozvalo sa z repráku ktory visel rovno nad našimi hlavami. V Chicagu? To vážne?.
Zapol som si pás a len som čakal kym pristaneme. Pozeral som sa von oknom ako kolesa pomaly doliehaju na pristávaciu dráhu letiska. Otvorim dvere na lietadli a hneď ma zavalilo neuveritelné teplo. Zhodím baranicu z hlavy a vtom nás privíta nejaky pán v havajskej košeli
a bielych kratasoch. "Vitajte v Chicagu!" začal kričať. Moc som ani nepočuval čo hovoril pretože som mal stále zalahnuté v ušiach z toho lietadla. Doviedol nás až k niakemu divnému dvojposchodovému
autobusu. Divný bol preto lebo na druhom poschodi nemal skoro žiadne steny a ani srechu. Havajčan nás upokojil tým ževraj je to u nich normalne a že takými autobusmi sa chodí na vyhliadkové jazdy.
To si niekdo platí za to že bude sedieť v polorozpadnutom autobuse? To keby je u nás v rusku tak autobusari zbohatnú. Zastavili sme u nás v hotely. "War...war...." snažim sa vysloviť názov hotela.
"Warwick Allerton!" Povedal havajčan a dodal "Jeden z najluxusnejšich hotelov v Chicahu". Zaviedol nás dovnútra kde nám odovzdal naše batožiny. "Nepovedala si že si kúpila velký dom?" Pýtam sa mami.
"Nooo... to povedala a aj som kúpila, len sa musi ešte postavať. A to do kedy budeme v tomto hotely?" pýtam sa mami v čom ma preruši recepčný "Celé leto" odvetí. Prišli sme na recepciu kde nam odovzdali
kluče od naše apartmánu a vyviezli sme sa výtahom až na 43. poschodie. Prechádzam sa chodbami a hladám na dverách menovku Drozdov alebo Smithová. Totiž moj otec bol Drozdov ale mama je Smithová.
A niekde pišu moje priezvisko podla mami a niekde podla otca. "Bingo" zvolal som strkajuc kluč do dverí. "Našiel som to" kričim na mamu a pomaly vchádzam dnu. Vyskočim na postel a pozerám sa na
vyhlad z okna.

Kapitola 3: Polícia

"Všetko najlepšie láska!" kriči moja priatelka Molly. "Všetko najlepšie synček" hovorí mama prichádzajuca s tortou na ktorej je čislo 19. Oslavujem moje deväťnáste narodeniny. Aby som vám zhrnul čo sa stalo za tie 4 roky mimo. Prazdniny som prečkal v hotely. Prihlasil sa na strednu školu na ktorej študujem posledný ročnik a stretol tam aj Molly. Hneď sme si padli do oka a po pár mesiacoch sme sa dali do kopy.
Nastahovali sme sa do novopostaveného domu v jednom sídlisku na konci mesta. Našiel som si kamarátov a zoznámil sa s celým Chicagom. Píše sa September 2018 a ja začinam prvý deň ako štvrták na strednej
Prechádzam sa po školských chodbach a vídam nových prvákou. Niak si ich nevšimam a vyrážam privitať Molly. Prídem za nou obímem ju ale to čo sa stalo potom nikdo nečakakal. Vchodovími dverami prichádza
Niekdo s čiernou kapucou a niečo drži v ruke. Pozerám Molly do očí a v tom sa ozve "Bum! Bum!". 2 rany z niakej strelnej zbrane. "Bum! Bum!" Strelba neprestávala a hluk bol čoraz hlasnejši. Rozbehli sme sa k zadnému vychodu.
Siaham po kluče pomaly otváram dvere a v tom sa ozve dalšia rana. Molly pádá k zemi. Nepuštam jej ruku a vytahujem ju von z dverí. Sadol som si na schody jej hlavu som si položil na stehna a len sa prizeral
ako jej duša vychádza z tela. Náhle sa rozleteli dvere a von vchádza maskována osoba z brokovnicou v ruke. Priložil mi zbran asi tak 20 centimetrov od hlavy. Nabil ju a z brokovnice vyleti prádny patron.
Vedel som čo ma čaka, a bol som stým zmierený. Zatváram oči s pocitom že nemám prečo žiť a zmierený stým čo sa stane.
Maskována osoba pomaly stlača kohutik na zbrani. "Bum!" Ozvalo sa naposledy. Bezvládne telo pádá k zemi a pomaly sa kotúla zo schodov. "Hej si v poriadku?" započul som tlmený hlas a otváram oči. Predomnou vidim príslušnika polície a záchranára. Ihneď začnu ošetrovať Molly. Ani som si vlastne neuvedomoval čo sa vlasnte deje. Sedím mlčky na schodoch pozerajuch do blba. Na okamih sa pozrem okolo seba. Dve policajné autá, záchranka a hasiči otváraju dvere a vchádzaju do školy. Pozrem na zem.
Zahalený týpek z dierou v hlave rozčapeny na schodoch. Sedím asi 20 minút po incidente a ani som si neuvdomil že mi Molly už dávno neleži na rukách. Len čo sa obzrem vidím odchádzať sanitku
spolu s Molly. Hneď sa postavim a rozbehnem sa za nimi. "Stáť! Stojte!" Kričim na sanitku ale tá len mizne v zákrute. Ani som sa nestihol rozlučiť. Prichádzam domov a mama ma zo slzami v očiach a s
objatim výta. Celý výkend som neprehovoril. Molly leži v kritickom stave v nemocnici. Mama je vážne chorá, pravdepodobne má rakovinu. A ja? Sedím v izbe. Pozerám do steny. A premýšlam čo sa vlastne stalo.
Prečo sa to stalo?. Zazvoní mi telefón. Volá mi Mollyna mama a s plačom mi oznamuje že Molly svojim zraneniam podlahla. Nemohol som tomu uveriť. Bez slov zložim telefón. Zložim sa na postel a spustim
taký rev ktorý som ešte nikdy nespustil.
Kričim do vankúša. Rozhadzujem veci po izbe. A od vyčerpania upadám do spánku. Po pár dnoch mi mama musi volať sanitku. Celé 3 dni som nič nezjedol a na nedostatok energie sa zložim uprostred kuchyne. Zobudim sa až na nemocničnom lôžku. Doktor uznal že kôli tomu incidentu zo školy mám važne psychické problému ktoré sa musia ihneď liečiť. Po tom ako som
sa uzdravil a puštaju ma z nemocnice ma mama odnáša na psychiatricku ambulacniu kde uznaju že je môj stav vážny a tak si ma tam nechaju. Celé 3 mesiace som tam bol. Ležim si tak na postely, otváraju sa dvere a do vnutra vchádza doktorka stým že to vyzerá že za týždeň ma pustia. Zaradoval som sa že konečne uvidim svoju mamu. Opýtam sa jej ako sa má. Celé 3 mesiace snou niesom v kontakte pretože ma náročne liečenia proti rakovine.
Po troch dnoch mi prichádza dopis. Samozrejme mi ho pri dverách otvorila doktorka pretože mne do ruky nožničky nepatria. Berem dopis lahám si na postel a čitam:
"Vážený pán Drozdov, s lútostou vám oznamujeme...." Nemohol som tomu uveriť. Moja maminka. Ešte v ten večer sa pokusim o samovraždu. Ráno ma najdu s podrezanímy žilami a skoro celého bledého.
Predlžili mi pobyt na psychiatrii o dalšie 3 mesiace. Pol roka je fuč a ja vychádzam z brán psychiatrie. Ani nejdem domov. Všetko svoje dedictvo nechávam v Chicagu. Je čas začať od znova.
Stojim na chodníku a čakam kým neuvidim žlté auto s cedulou taxi. Písakm na Taxik ktorý mi zastavuje na krajnici. Otváram dvere a nastupujem, taxik vyráža smer letisko. Vytiahnem pár kačiek z penaženky
a podávam ich taxikárovi. Posledné peniaze čo mám u seba mínam na letenky. "Jednu letenku na najbližši let barskde" hovorim páni na letisku a podávam jej svojim posledných 150 dolárov. Z tlačiarne výjde
lístok, ktorý mi následne pani podáva. Pozerám na letenku "Konečna stanica: San Andreas".